Intenzia smútku prestala vnímať prvé čísla a najslabšie impulzy začala zasielať tri krát.
Hej, včera som ešte chcela, aby si ma neľúbil a aby si konečne prestal. Včera som mala chuť podpáliť ti dom a poslať ťa do Ugandy na pár rokov, nech pochopíš, ako...
Ach. Nechcem to písať. Nechcem na seba myslieť, ako som včera šalela a chcela ťa vymazať so svojho života, ako som chcela vidieť tvoje slzy pochopenia. Nechcem myslieť na teba, ako sa tam niekde pod tou škrupinou zožieraš a nechcem aby si už viac ľudí sácal preč. A namiesto pekných dní, zažiť aspoň trochu lásky.
Hej, ja viem. Kričal si, že ťa ľutujem.
Hej, hovoril si, že to nevie nikto a ja to viem len náhodou.
Hej, kričal si ako veľmi ma miluješ, ale takto to nechceš.
Nechcem písať riadky, ktoré by popreli všetko predtým, nechcem písať ako veľmi ťa milujem. .
Hej, plakala som, že na ľútosť už neverím.
Hej, nestíhaš. Nedokončíme nič čo rozrobíme. Neodčiním každé slovo čo som vypustila z úst a možno už nikdy sa s tebou nevyspím.
Nie tak z ľútosti. Nie z lásky.Nie z vášne. Neviem či to ochopíš, neviem, či ti to niekedy poviem. Neviem či to vydržím. Neviem ako to zvláda tvoja rodina. Neviem nakoľko ma poznačíš, neviem ako dlho s tebou dnes zostanem, neviem ako dlho budem smútiť potom...
Ale zostanem. Odstránim ľútosť a pomôžem ti. Už chápem.
Komentáre