Kde je tá hranica? Kedy ju prekročím? Na čo si mám dávať pozor? Prečo to nejde?
Kedy zistím, či sú moje rozhodnutia správne? Kedy sa rozhodnem? Kedy konečne uprednostním svoje šťastie pred šťastím druhých? Kedy dostanem odpoveď na otázky? Kedy vôbec začnem otázky klásť? Kedy pochopím? Kedy odpustím? Kedy sa všetko napraví? Kedy zistím, či som to spravila v ten správny čas? Kedy sa mi pošťastí? Ako zistím, že konám správne? Kedy ma niekto zhora upozorní? Kedy nastúpim na tú správnu cestu? Kedy prestanem všetko len kaziť? Prečo mi to nejde? Prečo jednoducho nevykročím do studenej noci? Prečo nezavolám že som dávno na ceste? Prečo ti to nepoviem?
Ako? Prečo? Kedy? Kde?
Môžeme sa pohnúť ďalej.
V mrazivej zime vykríknuť,
kričať vo vode,
chytať do rúk bubliny zlosti,
smútku,
straty,
môžeme si myslieť
a namýšľať,
rozmýšľať o šťastí a veriť.
Večer si trhať vlasy
a plakať,
nie niekomu na ramene,
necítiť zotieranie sĺz bozkami.
Vo vzduchu je len chlad.
Môžeme sa pohnúť ďalej.
Ale nemôžeme zabudnúť.
Nechceli by sme sa vzdať spomienok.
Smutných.
Veselých.
Bolestivých.
NAŠICH...
Venované Tebe len. Z lásky len. Od srdca len. Navždy. A naposledy.
Komentáre